Ach jáj...zase blbý deň...mám toho už vyše hlavy..najprv sa pohádam z Bubuškom a ani neviem prečo... potom v škole zlá známka..doma dostam kriku od mamky... chcem pred všetkým utiecť..mám už toho dosť a mým už dosť aj tých všetkých hádok...Niekedy mám chuť utekať pred celým svetom lenže, to sa nedá. Mám chuť kričať od bolesti, ktorú v srdci mám. Mám chuť ničiť, zabíjať a všetko možné, čo je proti zákonu ale, to sa nesmie. Prečo sa cítim nepochopená? Čo ak nepochopená som? Čo ak sa len každý hrá, že je môj kamoš, pri tom není? Čo ak ma za mojim chrbtom ohovára? Mám pocit, ako keby som už nikomu nemala veriť. Nikomu nemala nič hovoriť. Bojím sa, že sa to nakoniec stane, že ostanem sama a že sa nervovo zrútim. Ale asi sa aj zrútim, či už mám kamošov, či nie. Nezvládam to tu. Mám chuť sa schovať pred celým svetom ale nejde to. Preto sa rozhodujem medzi dvoma vecami. Ísť ďalej, alebo skončiť nejakým hrozným pádom z útesu? Bude to asi najlepšie pre mňa, a aj pre ostaných :)




